O nádeji

Čaká ma čoskoro menší operačný zákrok, ktorý bude trvať len krátko, no zato v plnej anestéze. A ako správna matka, v momente uzavretia dohody o operácii prestala som spávať a začala som sa báť, že z tej anestézy neprecitnem.

To je reálny strach, viete. Kto vychová moje deti? A kto bude milovať môjho muža? A kto na nich všetkých bude dozerať, kým sa strata nezahojí a nebude sa znovu dať ako-tak žiť, a potom sa znovu smiať, robiť si palacinky, znovu sa zaľúbiť a všetky tie veci, ktoré patria k plnému životu?

Tak tento strach sa pridal k mojim doterajším strachom – k tým, v ktorých ja  strácam ich.    [ Pokračujte tuto. ]

Prosba o pomoc

Milé maminky,

povedzte mi, prosím, v komentároch alebo v odkaze cez kontaktný formulár:

Prečo chodievate na Minútku?

Prečo ste neprestali, keď tu bolo celé leto ticho?

A čo by tu ešte mohlo byť čo tu nie je?

Už niekoľko týždňov totiž bojujem s tým, že som akoby … vyprázdnená. Ak aj začnem niečo písať (a že načatých postov mám neúrekom), skončím po pár riadkoch, pretože mi to príde umelé, nepravdivé, a vôbec, prázdne.

Vďaka, ženušky.

___

Photo Credit: DGS Photography via Compfight cc