O Božích cestách

Napísala Vik / minútka ticha / 31. Jan 2014

Najprv sa nám narodil krpec. Tiché dieťa s veľkými očami. Nosili sme sa v šatke a krásne v nej spal, odpočíval potichu v náručí, keď sa udrie, už vie povedať, Nevadí, nebolí už, už je to preč. Vysnívané dieťa.

Druhé dieťa malo byť také ako on. Lebo také sú deti, nie? Keď ich vezmete do náručia, hneď sa utíšia. Smejú sa, a zaspávajú vedľa vás spokojne, listujú si v knižkách a vy zatiaľ varíte. Chvíľu trvalo, aby sa ukázalo, že druhé dieťa bude zmena v paradigme.Najprv sa otočila v deň, kedy začala tretí mesiac, potom si na začiatku šiesteho sadla, a potom na začiatku desiateho začala chodiť po byte. Medzitým sa začala naozaj NAOZAJ hlasno smiať, uspalo ju len dlhé dlhé dlhé nosenie v náručí, aby sa vzápätí zobudila, s magnetickou presnosťou nachádzala elektrické zástrčky v byte (ktoré dovtedy ani nebolo potrebné zalepiť), a knihy…. trhala knihy. Trhala časopisy, toaletný papier, mamine zošity, rozsýpa psie granule, vyťahuje veci zo smetného koša, kreslí po stenách, a kričí. Kričí, keď sa teší a aj keď nie, kričí tak, že ju počujú susedia z piateho (Dobrý deň, zúbky vám idú, však?) (Maličká mala znovu horúčky?), tak kričí, že ten zvuk vibruje v mojej na migrény náchylnej hlave ešte dlho potom. Naše dieťa vychovávané podľa pravidiel vzťahovej väzby sa správa ako ….živé striebro, opatrne to nazvala moja mama nedávano, keď vyčerpane odchádzala po dvojhodinovom bejbysittingu.

Krpčiatko je všetko, s čím som nikdy nerátala. Áno, je zdravá, je plná života, čo by za to dali iné maminky.

A predsa občas, v tme popôrodnej depresie skombinovanej s migrénou, snahou uvariť na zajtra, jej váhou na mojich kolenách a jej hlasom v mojej mieche, som ľutovala, že prišla, že ju máme. Alebo inak – že nie je kópiou svojho brata, že je svoja vlastná.

Dnes ráno som čítala toto:

Dôveruj celým srdcom Hospodinovi a nespoliehaj sa na svoj rozum. Na všetkých svojich cestách ho poznávaj a on sám ti urovná chodníky. (Príslovia 3, 5-6)
a vzápätí mi napadlo, že

moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov – ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky. (Iz 55, 8-9)

A konečne som pochopila:

naša Zojka je prejav Božích ciest.
Naša Zojka sú Božie chodníky,

hmatateľný dôkaz Jeho prítomnosti v našom živote.

Oslovilo vás to? 7 komentárov.

A pozrite si aj toto:

  Tagy: deti · láska · materstvo · moc · zázraky