O našich superhrdinoch
Napísala Vik / minútka ticha / 30. Apr 2014
Môj muž strašne frfle.
A občas nerozpráva.
A to je ešte horšie.
Ale keď sa z tmy ozve, Piškááác, ja sa len obrátim v posteli. A potom drgám, lebo on spí ako kus dreva (a prespí aj tigra, keby sa dalo), ale keď konečne dodrgám, mátožne sa zdvihne a urobí všetko čo treba. A aj naviac – bude mladého, ktorý v polovedomí sedí na nočníku, hladkať po vlasoch.
A ráno robí raňajky. Občas ich ofrfle, a občas do nich nerozpráva, ale robí každé ráno raňajky.
Kým venčím psiská, skúsi aj povysávať. Nie je to ideálny stav, to treba povedať – ale vlastne, načo o tom hovoriť? Pri dvoch deťoch je snaha o povysávaný koberec len jednou z utopických vízií – takže povysáva, a nepripomenie mi to.
A necháva všade mokré uteráky. A navŕtať garniž trvá dva svetelné roky, a ofrfle to (“a že svetelný rok je jednotka vzdialenosti, to vieš, že?”), alebo ešte horšie – nepovie ani slovo – ale potom mi v mene mentálneho reštartu pustí nejaké úplne bizarné video o chlapíkovi z ameriky, ktorý sa špecializuje na české veterány (tuším Tesla bola tá značka) (“nie tesla ale tatra!”), a keď ja frflem, alebo ešte horšie, nič nevravím, nenechá sa odradiť.
Je kvôli nám od rána do večera v práci. A tiež sa kvôli nám celé dni práce nedotkne, aj keď horí termín. Potom frfle, alebo nič nehovorí, ale aj tak po ceste domov kúpi banány. A keď v noci mladý plačom zobudí mladú, a ryčia obaja na všetky svetové raty (a po polnoci sa zvuk nesie panelmi akoby tam ani neboli), tak vstáva a zachraňuje svet.
Nedá sa spísať pre a proti. Pri superhrdinoch to nejde. Vymenili by ste Wolverinove pazúry za záujem o renesančnú poéziu? Alebo Ironmanov cynizmus za kulinárske majstrovsto?
Ak máte v okolí slobodnú maminku, určite jej upečte koláč, len tak. Alebo zoberte na kávu alebo pilatesa.
A doma si vystískajte superhrdinu, aj keď to asi ofrfle. Alebo čojaviem, ostane bez slov.
Nechajte nám, prosím, svoj odkaz.