O kľúčových návykoch a uprataných stoloch

Napísala Vik / minútka ticha / 02. Mar 2015

A tak dokončujem svoj zoznam toho, čomu chcem v tomto roku hovoriť ÁNO. Začala som na začiatku roka, a možno by sa toto mohlo zdať trochu prineskoro (nakoniec, je už marec), avšak pravdou je, že na 1. januári nie je nič magické, nič čarodejné čo by sa nedalo zopakovať neskôr – hoci druhého marca. Kedykoľvek je čas na rozhodnutia a zmeny, a ja rozmýšľanie o tých svojich dokončujem teraz.

Viem už čomu chcem hovoriť NIE, a porovnávanie je prvé a najväčšie. A viem už čomu budem chcieť hovoriť ÁNO – ale musím k tomu ešte čosi doložiť. 

Ktosi (koho meno teraz neviem vygoogliť) napísal knihu, ktorá sa venuje zmene, zvykom, návykom a zmene vtedy, keď to nejde. Jeho základný princíp je ten, že vo všetkom čo robíme a na čo sme zvyknutí je jedna kľúčová vec, návyk, rutina, ktorá je centrom našich ďalších zmien. A zistiť čo to je, uloviť a pomenovať, to bude prvý krok.

Začala som hľadať. Hľadala som hore a dolu, pretože v tomto roku sa pre mňa dejú veličizné zmeny. Chcem ostať pracovať z domu, aby som mohla byť k dispozícii deťom, avšak teraz už naozaj začíname pociťovať absenciu druhého príjmu. A tak chcieť rozbiehať projekty, ktoré mi umožnia ostať doma a zároveň začnú zarábať si vyžaduje z mojej strany viaceré kroky.

A tak teda, ako vravím, začala som hľadať ten jeden kľúčový návyk. Ak totiž chcem lepšie spravovať to málo času a energie, ktoré mám, musím si byť istá, že nestrieľam naprázdno kade-tade dookola. Necítite to podobne? Či rozbiehate pracovné veci popri deťoch alebo sa len zžívate s novým bábätkom, nemáte občas pocit, že sa len tak točíte dookola? Deň by mal v sebe mať nejaký zámer, nejaký náboj – a pozor, nemyslím teraz nejaký pracovný úspech, zarobené peniaze alebo mimoriadne poslušné deti. Myslím jednoducho vedomie, že to, čo robíme nemôže robiť nikto iný, že práve to, čo žijem a to, čo robím je scenár, ktorý pre mňa môj Boh napísal.

No a našla som. V širšom zmysle, sestry moje, budem tento rok hovoriť ÁNO takej jednoduchej veci akou je starostlivosť o seba. Somarina, že? V užšom zmysle to bude ešte menšia a menej podstatná vec, a tou je ha! odpočinok. Odpočinok nočný, teda chodiť spať ako normálny človek.

Vstávať odpočinutá a ideálne aspoň trochu pred deťmi je pre mňa game-changer – pätnásť minút v tichu mi zmení celý nasledujúci deň. Ja takáto versus ja nevyspatá sú dve rozličné entity. Tá druhá je mrzutá, neochotná, omnoho menej trpezlivá, a hlavne, robí omnoho horšie rozhodnutia.

Odpočinok, poviete si. Ako sa dá odpočívať pri malých deťoch? A ako sa dá neponocovať pri nich? Máte pravdu, pri malých deťoch môže byť naozaj ťažké dobre sa v noci vyspať alebo ukradnúť si chvíľu pre seba. Ale tie moje deti spávajú ako cukríky, vždy to tak bolo. Moje dôvody na neodpočívanie sú veľmi nevznešené: ja len čučím na seriály.

Takže tento rok budem pracovať na sebadisciplíne, a začne sa to normálnym spánkom. Viac spánku u mňa spúšťa ďalšie pozitívne pochody: ráno si ľahšie nájdem čas na stíšenie, ľahšie sa rozhodujem ísť si zabehať. Alebo si idem s deťmi maľovať, a keď večer zaspia, čítať si alebo pracovať. Viac sa modlím, som viacej ticho. Som tvorivejšia, ľahšie plánujem – a keď mám naplánované dni, zase sa o to ľahšie orientujem, a dokážem sa omnoho lepšie sústrediť.

Čítanie, tvorenie, stíšenie, to všetko sú veci, ktoré mi pomáhajú regenerovať, a teda umožňujú starať sa o toto telo lepšie. A ja sa oň chcem (a mám) starať – veď chcem pretancovať noc na metafyzikovej svadbe, chcem pretrsať amazonkinu stužkovú. Chcem zabehnúť zopár maratónov a možno nejaký ultra, a najviac zo všetkého sa chcem tešiť zo života viac než to bolo posledné dva sivé roky, a chcem to učiť aj moje deti.

Takže chcem zmeniť predovšetkým svoj návyk mrhania časom večer. Návyky sa však nemenia len dobrým rozhodnutím, ako sa to píše v tej vyššie spomínanej knihe. Naopak, je to celé poriadna veda. Otázkou je, čo je spúšťačom správania, ktoré chcete meniť, a aký je kontext, v ktorom sa nachádzate. Ja padám k seriálom zvyčajne preto, pretože stôl je po celom dni komplet zaprataný. Sadám si na gauč – a to je koniec: gauč je mäkký, na gauči sa spí, vylihuje, chumlí do deky. Pre mňa zbaviť sa nočného pozerania bude znamenať mať čistý stôl, aby som si mohla k nemu sadnúť, a sadnúť na stoličku. Ku knihe, k nejakej práci alebo k Pilates videu. Tuto budem potrebovať pomoc vedúceho, aby mi priestor skultivoval, kým ja uspávam našu čeliadku. Prvý, malý krok.

Tak. Nabudúce dám vedieť ako mi to ide. A pozývam/vyzývam vás, supermamky, pridať sa, ak ste doteraz zmenu odkladali, špeciálne takú, ktorá vo vás blčí a nedá sa uhasiť.

Čo bude váš kľúčový návyk, ktorý spustí celé to domino? Čo vám pomáha byť lepšou verziou seba samej? A takisto: čo je váš spúšťač? Napíšte do komentárov. Pekný deň!

___

Photo Credit: Federica Raino’ via Compfight cc

Oslovilo vás to? 10 komentárov.

A pozrite si aj toto:

  Tagy: ÁNO · čas · jedno slovo · spánok · ticho