Čo ma beh naučil o materstve: trucovanie a iné lahôdky

Napísala Vik / minútka ticha o behu a materstve / 04. Jún 2014

Bežím pol hodinu. Riadnu časť z toho s Ľudkou. Bežíme, kvákame, funíme.

Lúčim sa s Ľudkou, a mierim do kopca. Zvyknem si takto v závere behu dať jeden kopec, aby som svoje nohy zvykala na záťaž aj potom, čo sa už unavili. Dlhý je cez pol kilometra, úplne nenápadná beštia, ktorá si stúpa kým si človek pohmkáva refrén až zrazu zistí, že nestačí s dychom, a to je len v polovici, a odrazu sa to zvrtne, a človek nestačí s nohami, pľúca má v ohni, a chce zastať, lebo veď už toľko som dnes odbehla, iba chvíľočku, len chvíľku, veď to nevadí, len chvíľku si tu postojím…

…tak tento kopec si ja dávam ku koncu, keď som už zabehla svoje doteraz zvládnuté kilometre a jazva ma nerozbolela.

A tak dnes ráno bežím, už teda nestačím s ničím, a vravím si, tuto po ten strom.
No dobre, po mláku.
Tuto po ten schod.
V tomto bode som dnes ráno teda riadne prekvapená, lebo väčšinou končím vo fáze strom, nieto ešte mláka. Dnes ale ťahám po schod. Po billboard. Po posledný schod.

Akože, prosím? Som hore? Vybehla som to našup? Prebieham najvyšší bod, spomaľujem, – a vládzem ďalej! Nestačím sa diviť, ale nepokúšam, nevymýšľam, bežím ďalej, udivená.

Niekedy dávno som ešte len uvažovala ako sa vôbec dá bežať bez prestávky. Potom som začala naozaj behávať, a zistila, že do kopca je najlepšie ísť v tempe, nespomaliť, nevydýchnuť si. Naopak, treba uchopiť momentum, vtedy je fyzika na mojej strane. Nezatínať päste, nemračiť čelo, nemrhať energiou do iných častí tela, hlavne nehromžiť nad kopcom samotným, len stúpať. Potom som sa vrátila domov k dvom deťom a zistila, že to isté platí aj o metaforických kopcoch.

Lebo veď aha: obleč si tie nohavice. Nohavice, haló. Nohavice, hm? Obleč si ich už. Počuješ ma? No ale hneď si ich obleč!

Najhorkejším poznaním o materstve pre mňa bolo, že len láska mi pre moje deti nestačí. Hnev, ktorý zažívam pri svojom synovi, je reálny, a čím viac toho truhlíka ľúbim, tým viac sa ma dotýka jeho neposlušnosť. Čím viac rokov má, tým viac chce potvrdiť svoju autonómnosť, a tým menej poslušnosti je ochotný prejaviť – alebo aspoň prejaviť tak skoro ako by som si to ja priala. A tým viac konfliktných situácií vzniká, tým častejšie sa u nás počíta do troch. 

Ale keď už teda ten náš metafyzik chce potvrdiť svoju autonómnosť a ja chcem, aby si obliekol tie nohavice, a on ani za svet, najhoršia vec v tej chvíli je nechať sa vytočiť jednoducho tým, že vôbec došlo k takémuto stretu. Povedať si nahnevane, že zase mladý trucuje, a dnes už dvanástykrát. A súdružka sa znovu prepiškala až na koberec, a prečo, keď sa už tak krásne vie pýtať? To sú presne myšlienky, ktoré nám mamkám uberajú silu, nepomáhajú nám sústrediť sa. Beh ma naučil, že v strede kopca zamýšľať sa nad jeho strmosťou znamená nezvládnuť ho, znamená to prepnúť do chôdze.

Trucovanie, piškanie, zalezenie pod stôl a odmietanie obľúbených obedov sú scenáre, ktoré sú jednoducho súčasťou celého materského balíčka.

Nevyhnutnou súčasťou. Ako tie kopce.

Sú prirodzenou súčasťou toho ako sa z našich detí stávajú zdraví ľudia: trucujú, a v procese toho ako na nich my reagujeme sa oni dozvedajú kto sú a akú majú cenu.

Emotívne dieťa nepotrebuje emotívneho rodiča. Hysterický chlapčisko v detskom kútiku nepotrebuje hysterickú matku, a ak ho chytí scéna v obchode, rodič, ktorý ho na mieste riadne vytrieska ho naučí veľmi málo. Možno dieťa pochopí, že v obchode sa toto nerobí, ale to bude asi tak všetko. Je tam toho omnoho viac, a má to dlhodobé dôsledky: rodič ho neučí nič o ovládaní hnevu, práve naopak, tiež nič o tom, že je milované aj keď sa správa úplne otrasne, no a z hľadiska budúcej dôvery medzi dieťaťom a rodičom takisto nie je veľmi o čom.

To je presne to najťažšie – a jeden z najväčších darov, ktorý môžeme deťom dať – ostať pokojnou mamkou (aj keď to nami lomcuje, jeminenky!). Nakoniec, “vznetlivý človek vyvolá zvadu, zatiaľ čo trpezlivý spor utišuje” (Prísl 15, 18). Totiž, vždy je čas vrátiť sa k scéne, ale urobiť tak doma, v tichu, a v atmosfére dôvery – nie v strede obchoďáku s predráždeným dieťaťom, s hlukom a pozornosťou dookola, v prostredí, ktoré má scény prakticky vo svojom popise.

Ako tak udivene bežím na vrchu kopca, ktorý som doteraz ešte nikdy nevybehla,  vzápätí mi na vrchu napadne ďalšia vec: v poslednej dobe zaliezania pod stôl zvládam o čosi lepšie než na začiatku. A že môj syn, ktorý zvykol od zlosti “vznetlivo” hádzať veci o zem mi v poslednom období pomerne pokojne dokáže povedať, Som nazlostený, mamka, na teba veľmi, poď ma vymojkať. A to sú dva dôležité signály toho, že moje bežecké nohy silnejú spolu s mojimi materskými bicepsami. Že Boh je verný, a počas toho ako ja robím zo svojho syna lepšieho človeka, On zo mňa robí lepšiu mňa. Z nás lepšie nás.

Ako ste na tom vy a obchodné domy či iné zamínované územia? Dajte nám vedieť v komentároch.
___
Photo Credit: Title Nine via Compfight cc

Oslovilo vás to? 3 komentáre.

A pozrite si aj toto:

  Tagy: beh · hnev · materstvo