Keď idete behať s kamoškou sexi blondínkou

Napísala Vik / minútka ticha / 05. Jún 2015

Všetko sa začalo tým, že som na sobotňajšiu oslavu potrebovala niečo ženskejšie na seba. A ako sa ukázalo, päťmesačná bežecká pauza urobila svoje.

Môj najspoľahlivejší prekrásny top, ktorý je v páse fajne obtiahnutý na mne vyzeral ako v polovici tehotenstva. Potom som skúsila nejaké sukne, a tie som ani nezapla. To mal byť signál vzdať to, ale nie: ja som nemilosrdne pokračovala vyhľadaním krabičky poslednej záchrany, Orsay šatami, ktoré som si kúpila minulé leto, v čase môjho najintenzívnešieho polmaratónskeho tréningu.

Nuž. Stačí povedať, že ak by som v nich minulé leto vyzerala tak ako včera večer, ani ich nekúpim. A rozplačem sa v kabínke.

Poznáte to, že? Brala som do ruky jeden vešiak za druhým, uslzená hľadala riešenie, a všetky vešiaky, na ktorých neboli rifle, tričká a mikiny na mňa hovorili, No ahoj, mojááá, dlho sme sa nevideli. Ako sa máááš? A nepribrala si trošinká?

Meh, povedala som si nakoniec v záchvate racionality. Ešte že som začala znovu behať. Dám si ráno desiatku, veď ja tomu bruchu ukážem, povedala som si. A tak som zavolala Zuze. Zuzka, aby ste vedeli, je kámoška zo sídliska, jedna z tých materí, čo sa k sebe navzájom pripútate, a potom brázdite sídliská a dlhé dni spolu.

Okrem všetkého iného je ešte aj juniorská majsterka Európy v cezpoľnom behu (ona mi hneď pripomenie, že to je asi sto rokov do minulosti), lozí po skalách, a nohy, nuž, ženušky, nohy má toto dievča až do preč. Párkrát sme spolu behať. Boli to vždy moje najrýchlejšie behy. Ona spokojne švitorila a ja som kdesi pod nehtami hľadala zvyšný dych.

Zuza, keď príde na beh, je vlastne taká paralela k sexi babe s krásnou pleťou a pevným zadkom. Bez brucha, samozrejme. Čo má vždy nalakované nechty, a okolo nej je vzduch absolútnej ľahkosti. Vôbec sa nesnaží byť príťažlivá, nesnaží sa byť šarmantná – lebo to všetko má vpísané do DNA. Viete, taká, že po stretnutí s ňou vždy vyjete chladničku, a komplet.

Zuzka je prirodzene rýchla tak isto ako niektoré iné ženské sú prirodzene bieloskvúco omamujúco Angelikoidne nádherné. A keď sú ešte aj vaše kamošky a k tomu normálne, čiže ich nemáte za čo neznášať, to je úplne celé zle.

Tak jej som teda zavolala, lebo moja Zuzka je odborníčka na desiatky, a potešila sa, lebo aj ona si rada odbehne od dvoch malých detí.

Čiže sme šli. Načila som sa počas tých pár behov spolu, že ak sa začne nudiť, tak si jednoducho rýchlejšie vybehne vopred a vracia sa ku mne, kým ja zápasím s pichaním v boku. Naučila som sa aj netrápiť sa tým, nakoniec, je pochopiteľné, že je rýchlejšia a vládze viac. A tak to bolo aj dnes, svet bol príjemným vyhriatym miestom pre život.

A potom vraví, či trochu nezmeníme trasu, že mi chce ukázať nejaký kopec. A toto je ten bod kde sa to láme.

Ja som prešla do kroku prakticky po prvých dvoch metroch. Potom som spomalila, a začala sa mi točiť hlava. Zastavila som. Znovu som začala kráčať. Krúžili nado mnou vrany, celý kŕdeľ. Znovu som zastavila. “A prečo si nebehala od novembra?,” “Ani jedna sukňa ti nie je dobrá?,” “Čo si vravela o týchto nohách – že ťa vedia vytiahnuť do kopca?” A následne to už ani neboli slová. Len pocity a nejaké nedefinované spomienky. Vyčitky. Iracionálny pocit zbytočnosti. A že už nikdy viac nebudem na nič dobrá. Ten kopec mi podľa môjho Garminu trval asi šesť minút, ale v mojom svete som hore stúpala dvanásť hodín. Zuzka ho vybehla štyrikrát, a vždy keď okolo mňa vybiehala, s nadšením kričala, Jeminé, to je ťažké, to je ťažkééé!

Poviete si, že preháňam. Príliš to prežívam, príliš sa vkladám. Čo už môže beh povedať o tom, kto som? Nuž, hej. Máte pravdu, to som ja. Bola som vedená k tomu zvládnuť všetko na prvý šup, a na 108 percent. Som chronický perfekcionista, hlasy v hlave, sklamanie, výčitky, celý balíček. Teraz už chápem, že život beží inak. Učím sa. Často sa ale pozabudnem.

V tomto roku, ako som vravela, chcem vravieť NIE všetkému porovnávaniu. Ako som kráčala tým kopcom, horúčkovito som hľadala niečo, čo by ma zastavilo, čo by mi vrátilo stred. “Si milovaná” nestačilo. “Na tomto nezáleží” bol úplný trapas. Takmer až hore mi napadlo “Každá sme príbeh” – a konečne bolo ticho.

Lebo Zuzka je príbeh s jej vlastnými kopcami, ktoré nevie dať bez zaťatých zubov. A naopak, ja mám svoje, ktoré bežím bez námahy, s radosťou. Predivne sme utvorené obe, obe utkané osobne Božími rukami. Každá sadáme a vstávame. O všetkých našich cestách vie, a predovšetkým to, že každá z tých ciest je iná než ostatné.

To sú tie sexi blondínky v našich životoch – metaforické alebo nie. V skutočnosti sú Božím odkazom o tom, že všetci sme polámaná, dokrkvaná človečina, a že všetci sme na cestách. A že nesmieme porovnávať svoju tretiu kapitolu s jej dvanástou – lebo sme obe v inej časti svojich príbehov.

Pretože milé sestry, ak porovnávam seba z kapitoly číslo tri s blondínkou, ktorá je juniorskou majsterkou Európy v kapitole dvanásť, nevyhnutne ma to zraní. Avšak čo je asi ešte horšie, pripravím sa tým o šancu vidieť do jej príbehu, učiť sa z neho, doplniť ho a možno posunúť. Pripravím sa o možnosť vidieť ju na chvíľu Božími očami. Porovnávanie a horkosť zatvoria dvere porozumeniu, a škoda by bola takej cheerleaderky. 

A viete ešte čo? Bežať kopce nie je sranda. Ani vychovávať dieťa. Alebo pestovať harmonické manželstvo. Alebo hoci len vedieť čo variť sedemkrát v týždni. Nie je to sranda, a treba mať niekoho kto vás potiahne.

Máte také blondínky? Alebo kopce? A kto tahá vás?

___

Photo Credit: Missouri Southern via Compfight cc

Oslovilo vás to? 2 komentáre.

A pozrite si aj toto:

  Tagy: beh · HOPE · kopce · zmena