Kto z nás je lepšia mamka?

Napísala Vik / minútka ticha / 25. Feb 2014

Boli sme nedávno na poradni. Objednaní na obedný čas, minisestra nestihla svoj spánok. Počas obliekania na cestu domov mi to všetko patrične vykričala a vyplakala, soplila a zúrila, krásny deň na materskej dovolenke. Toto všetko sledovala mamička, ktorá mala ísť do vnútra po nás. S dcérkou podobného veku, s dvomi červenými mašľami. Veľmi pokojné dieťatko.

Obe nás potichu sledovali kým my sme bojovali. Mamka mala výrazne fialové vlasy, a naozaj NAOZAJ výrazne fialový rúž. Hrýzla si spodnú peru.

Moja dcéra vrieskala spotená a naobliekaná na raty. V momente jedného jej nádychu pani vraví: “A soplík máte.” Tak som ho utrela, ktoré dieťa by ho to takom výstupe nemalo, a snažila sa nahádzať ostatné veci do tašky. A vyčkala na ďalší moment, a vraví, “Dlho ho máte?,” a inštinktívne si pritiahne dieťa k sebe. Ešte stále mi nie je jasné o čo ide. Usmejem sa (tu už pomerne váhavo), utieram sopeľ. Znovu, už tam žiaden nebol. A ona sa pýta, “A odsávate? Miška (alebo Katka alebo Anička), poď ku mne od bábätka. Isto odsávate?”

To bol bod kedy som zastala. A vlastne aj moje dzeco stíchlo. Dívam sa na ňu, a ona sa pýta: “A koľko máte mesiacov? Dobre priberáte?” Vtedy som bez slova vybehla von, a to ja veru nie som z tých čo odchádzajú neslušne bez pozdravu.

To, čo sa mi prihodilo – ako som si uvedomila, keď som s jačiaciou minisestrou hnala chodbou na vzduch – bolo, že som sa ocitla v súťaži. O lepšiu mamku. Aby bolo jasné, nemala príjemný hlas, keď prvýkrát okomentovala sopeľ. Nebolo to ani k veci, videla v akom stave sme vyšli z ordinácie. Odsávanie sopľa? Excuse me? Priberanie? A celý ten čas neuveriteľne skúmavý pohľad, hryzenie si do spodnej pery, do veľkej fialovej pery. Zavolám sociálku? Nezavolám? Hmmm.

Sú také súťaže o lepšie mamky. O to, kto lepšie dodrží celý systém tristo nepísaných pravidiel. Kto lepšie priberá, koho dieťa menej kričí, kto skôr začne chodiť, kto skôr rozpráva, kto skôr spapá avokádo. Kto viac participuje v internetových diskusiách.

A situáciu komplikuje aj fakt, že sú také súťaže o lepších starých rodičov. O to, koho vnučka už chodí. A už ti kaká do nočníka?

A potom všetky tie fóra a poradne a tabuľky a články v maminkovských časopisoch a overené rady a slová slová slová niekoho niekoho niekoho kto nie je nie je nie je matkou môjho dieťaťa. 

Chce to riadnu guráž nenechať sa vykývať veľkou fialovou perou. A vykývať sa dáme, pretože pravdaže chceme byť lepšie mamky. Avšak toľkokrát zabúdame, že s číslami a pravidlami to málokedy súvisí, oneskorené chodenie o našom materstve nepovie nič rovnako ako sopeľ na tvári uplakaného dieťaťa.

Každá sme iná mamka. Všetci sme iný rodič. Zistila som časom, že ja jednoducho neviem stavať Lego. Ani vláčik, aj keď to môj syn miluje. Ale nechajte ho dvadsať minút s mojim mužom, a nájdete ich v strede pyramídy. Alebo Tate Modern. Alebo pošty. Moja mama zase recituje a spieva songy môjho detstva. Hodnú chvíľu ma trápilo (a občas ma to stále prepadne), keď som videla, že s chlapcom neladím, a že ho jednoducho neviem inšpirovať. Až kým som jedného dňa nezistila, že ja som rozprávkár! Čítanie kníh, obzeranie obrázkov, dvanásť hlasov na jednej strane, to som ja! Nevadí, že mi nejde Lego, môj talent je inde! 

Tak to je, každá sme iná mamka s iným dieťatkom. To, v čom sme rovnaké je únava, a ešte, že nestíhame byť dosť vďačné. Je toho na nás veľa, a či to zvládame s ľahkosťou alebo smútkom, stále je toho na nás veľa. A potom nestíhame byť vďačné, za tie kroky, priberanie, za nádej. A pritom.

Z úst detí a dojčiat si si pripravil chválu.  (Žalm 8, 2)

Ak teda sme v súťaži, ak sme v nejakej súťaži, je to stále jedna a tá istá, o bábo, z ktorého vyrastie nádherný a košatý človek, a o Božiu chválu. “Máte krásnu dcéru,” mohla som fialovej pani možno povedať. “Ľúbime ich, však?” Veď nakoniec, toto je beh na dlhé trate, a musíme si pomáhať.

 

Oslovilo vás to? 5 komentárov.

A pozrite si aj toto:

  Tagy: deti · materstvo · olympiáda · únava