O jablkách

Napísala Vik / minútka ticha / 24. Sep 2013

Milý môj krpec sa rozsoplil, čím sme oslávili otvorenie vykurovacej sezóny. Chúdiatko. Funí, dýcha ústami, šmotká sa po byte, a neuveriteľne sa snaží šepkať keď minisestra spí, ale nejde mu, takže mutuje, píska a šušle.

V noci sa zobudil na vlastné funenie. Mamí, toto, vraví a ukazuje pod nos. Sopeľ ako svet. Utrieme. Ľavé oko postrehne, že o 3.30 ráno. Mamí, toto, vraví, a znovu ukazuje pod nos. Sopeľ ako svet. Ľavé oko postrehne, že na čase sa nič nezmenilo. Tak pokračujeme do cca 4.00. Krpec so sopľom, ja s mikrospánkami. O 4.03 (viem, lebo som použila ľavé oko), zaznie, Mamí, apple. Z hĺbok mikrospánku dávam dieťaťu do ruky škatuľku s kúskami jablka, ktorú ma osvietilo večer nechať na čele postele. Ani na chvíľu nestrácam drahocenný odpočinkový čas, aby som riešila, že chce jesť v túto nebeskú hodinu. Dieťa si dá kúsok. Usmeje sa na mňa, dá si druhý, a usmeje sa na mňa. Dá si ďalší, usmeje sa na mňa. Keď znovu otvorím oči, je pol piatej. Dieťa stále chrúma jabĺčko, a usmieva sa na mňa. Funí, ledva dýcha, chrúme a usmieva sa na mňa.

O pol piatej zhodnotí, že je čas na Myš, rozumej, Mickey Mousa. S námahou skladám slová, že vonku je tma a že toto nie je čas na myš. On sa mňa usmieva, funí a vonia po jablku, toto moje decko. Zvalí sa teda pod deku, prifuní sa bližšie ku mne, zaloví mi do vlasov a palec strčí do pusy. Ako sa tak otáčam na druhú stranu, preletí mi hlavou, že keď som chorá ja, aj ja jem a pijem v najčudnejšie hodiny, ale pritom hromžím na celý svet. Statočne hromžím, veľa a často. Ak voniam, tak po cesnaku.

Minisestra sa dojčí a ja zaspávam. Nuž. Toto moje veľké dieťa si vybralo štvrtú hodinu a tretiu minútu ráno, aby mi vysvetlilo, že milá mamí, vždy je čas na jablko, a na myš. Vždy je čas na dobré a na vďaku.

aby ste vedeli, k akej nádeji vás povolal, aké je bohatstvo slávy jeho dedičstva medzi svätými a aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás, ktorí veríme tak, ako v nás pôsobí jeho mocná sila.
Tú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a posadil v nebi
po svojej pravici
nad každé kniežatstvo, moc, silu a panstvo a nad každé meno, ktoré sa spomína nielen v tomto, ale aj v budúcom veku.
A všetko mu podrobil pod jeho nohy.
Jeho však, ako hlavu nad všetkým, dal Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom. (Ef 1, 15-23)

Sme povolané do nádeje. Je pre nás pripravené bohatstvo dedičstva, a je pri nás nesmierna veľkosť Jeho moci. Sme podrobené absolútnemu Tvorcovi. Ešte nie je koniec tohto verša, ešte toto: napĺňa všetko vo všetkom.

Pri písaní tých posledných slov mi prebehli po chrbte zimomriavky. Všetko vo všetkom. Je to tak — a musí to byť dôvod na vďaku, nie na strach, alebo hromženie. Spánok-nespánok, sople-nesople. Hm?