O melase a žatve

Napísala Vik / minútka ticha / 05. Máj 2015

Keď som začínala písať Minútku, život bol extra dobrodružný. Nespala som veľa, amazonka sa pučila takmer neustále, vedúci bol málo doma a celkovo to bolo o prežití dňa. K tomu som žila v akejsi hmlovine; raz večer som si to nazvala snahou o behanie v melase. Viete, melasa, čierny sirup. Hustý, čierny. Veľmi zdravý, no nie veľmi chutný na rozdiel od zlatého alebo od medu. Do cesta, nie na ozdobu.

Za tie dva roky sa všeličo zmenilo. Amazonka začína samu seba regulovať – ešte kričí, že nás na šieste počujú, ale omnoho častejšie už dokáže vyjadriť svoje potreby slovami (vyslovenými viac-menej pokojne). Metafyzik je už veľký chlapec, ráno sám nanosí na stôl cornflakesy a mlieko, dokonca to sestre aj pripraví do misky. Po obede po sebe odnáša zo stola, sám sa obúva, rád sa delí o hračky a na ihrisku si hľadá kamošov.

A ja sa od rána do večera dívam do nášho údolia.

Všetko je to tak nejako ľahšie. 

Nedávno sa naše decká stískali na jednej stoličke, a odrazu sa počujem ako vravím vedúcemu: “Bolo to na hlavu, tieto prvé dva roky. Ale asi by som to nevzala späť. Asi by som to nechcela inak.” (Teda, okrem tej melasy.)

Bolo, stále je, ťažké mať doma metafyzika a nemať ho v škôlke. Mať ho doma spolu s jeho náročnou sestrou. Viesť ich k tomu, aby k sebe prirastali, aby sa milovali. Aby sme všetci spolu k sebe prirastali.

1. Ruky máme na stískanie, vieš? Nie na udieranie.
2. Sestrička nám je vzácnejšia než autíčko.
3. Tvoj brat je najlepšia vec, ktorú máš.
4. Ľúbite sa.

Nedať ho do škôlky keď sa narodila amazonka bolo sprvu vynútené a preplakané, až neskôr sa to ukázalo ako požehnanie. Pričasto a prirýchlo od seba posielame deti preč, myslím si už teraz, a som vďačná, že máme možnosť robiť to celé inak (aj keď ako som už asi trikrát povedala, bolo to spočiatku na hlavu.) Priskoro.

A my teraz začíname žatvu. Oni sa teraz milujú. Potrebujú sa (napriek tomu, že si robia zle). Okupujú našu manželskú posteľ a pritom jeden druhého drží za ruky alebo sa zo spánku hladia po vlasoch.

Love love love love. Prvé dva roky s malým vekovým rozdielom sú väčšinou o živote zo dňa na den, a každodennej (prip. každohodinovej) porcii milosti vždy od začiatku. A potom sa to nejako otočí, a my zbadáme, že sa nám kdesi po ceste vytvorila komunita, že odrazu tvoria svorku, a aj keď po sebe jačia a trhajú si fixky z rúk, milujú sa. #surodenci #materstvo // The first two years of a small age difference are a blur, lived day by day, with a new daily – or hourly, more likely – portion of grace. And then comes the turn, and somewhere along the way they had created a community, became a pack, and even if they scream and rip markers off each other’s hands, they love each other. #siblings #littleyears #trenches #surprisedbymotherhood

Fotka zveřejněná uživatelem Viki M (@mpremamu), Zář 26, 2014 v 5:14 PDT

Toto všetko sa dialo postupne: u nich to všetko bola otázka veku. U mňa, milé moje sestry, u mňa toto nebola otázka veku ale otázka toho, či a do akej miery sa nechám preformovať. Lebo viete, ja už som stará. Kto už má na staré kolená meniť svoje zvyky? Trpezlivo niečo vysvetľovať asi miliónkrát, láskavo sa nechať okrikovať niekým, kto to inak ešte nevie? A takto som ja rástla do novej mňa, na toto si Boh používa materstvo. Do cesta, nie na ozdobu.

Ak ste teraz vo fáze melasy, uch. Nepoviem nič iné okrem toho, že volajte volajte volajte k nášmu Bohu, On počúva.

Ale je možno blízko čas, keď začnete žať.

___
Photo Credit: davidcorke via Compfight cc

Oslovilo vás to? 5 komentárov.

A pozrite si aj toto:

  Tagy: čas · deti · krása · materstvo · melasa · zázraky