O nádeji

Napísala Vik / minútka ticha / 06. Apr 2015

Čaká ma čoskoro menší operačný zákrok, ktorý bude trvať len krátko, no zato v plnej anestéze. A ako správna matka, v momente uzavretia dohody o operácii prestala som spávať a začala som sa báť, že z tej anestézy neprecitnem.

To je reálny strach, viete. Kto vychová moje deti? A kto bude milovať môjho muža? A kto na nich všetkých bude dozerať, kým sa strata nezahojí a nebude sa znovu dať ako-tak žiť, a potom sa znovu smiať, robiť si palacinky, znovu sa zaľúbiť a všetky tie veci, ktoré patria k plnému životu?

Tak tento strach sa pridal k mojim doterajším strachom – k tým, v ktorých ja  strácam ich. 

Nad týmto som uvažovala dnes na svitaní, keď sa amazonka zo spánku prepišala. Prezliekla som ju, prezliekla som seba, na mokrú časť postele (čerstvo vypratej plachty, samozrejme) som prehodila dva uteráky a zase ju uspala. Ale iba ju. Bolo 5.12, a zdalo sa mi, že toto je dobrý čas na uvažovanie o strachoch. Takže som vstala, po špičkách si urobila kávu v našej obývko/kuchyni kde spáva vedúci odkedy si deti uzurpovali manželskú posteľ, a sadla si ku svitaniu. Aby ste vedeli, máme prekrásny výhľad. Občas sa mi zdá, že tento náš Stvoriteľ sa úplne rozkekešil.

Promises. // Prísľuby. #nofilter

Fotka zveřejněná uživatelem Viki M (@mpremamu), Srp 14, 2014 v 10:53 PDT

Naše miesto pre život – jeden z najväčších darov. V starom byte na prvom poschodí sme videli do iných bytov. Potrebovala som výhľady a priestor, a tie aj boli, avšak na iných miestach. Tak sme sa nadýchli, predali byt a šli do podnájmu. S výhľadom, s priestorom. Tam som si teda dnes ráno sadla a dívala sa.

Byty bez výhľadu nie sú celý príbeh. To, že ráno nevidím do údolia neznamená, že údolia nejestvujú. A takisto malý Ježiško v stajni a trpiaci Kristus na kríži nie sú celý príbeh. Faktom je, že kríž je prázdny, a čo viac, aj hrob je prázdny (a zhodnú sa na tom aj historici, len potom ich zdôvodnenia sa budú líšiť). Hrob je prázdny. Boh je na tróne. Žijeme v psychosvete, ľudia robia nenormálne veci – ale to nie je koniec príbehu. 

Môj pohľad do údolia každé ráno, do slnka, ktoré sa odráža na oknách domov tam dolu, je len odbleskom neba. Božie stvorenie, vravím si, keď sa dívam, a občas sa k tomu zhlboka nadýchnem. Je to len zlomok krásy, ktorá príde a bude skutočná. Takým istým zlomkom sú momenty šťastia s deťmi, stískačka s vedúcim, alebo keď bežím po kopcoch s mamou a ona sa teší a funí. Všetky tie sentimentálne chvíle, nad ktorými by ste možno prevrátili očami. Sú to len zlomky, odrazy, nepatrné pripomienky toho, že sme ušití pre toto isté, no vo veľkom, a pomedzi ne celá naša šibnutá realita. Krása je koniec príbehu. 

Moja obľúbená časť rána – dnes extra vymaľovaná. // My favorite part of the morning, extra colorful today. #balkonovalaska #balconylove

Fotka zveřejněná uživatelem Viki M (@mpremamu), Úno 4, 2015 v 11:03 PST

A tak mám nádej. Ak sa veci v nemocnici nevydaria, moje deti budú v dobrých rukách, a na konci príbehu bude krása. A môj muž, i keď sa možno zachveje, ostane stáť, a na konci príbehu bude krása.

Naša nádej je v tom, že ako mamy chceme viac než len nepokrikovať po deťoch a viac než len robiť s nimi nejaké tie crafty. Nádej, že sa nemusíme báť zlyhaní, lebo všetky budú vyrovnané.

Nemusíme sa báť tmy, lebo to nie je koniec príbehu. Áno, je nepríjemná. Je nepríjemná a nepohodlná. Ale na konci bude krása.

Hrob je totiž prázdny. Boh je na tróne, a jedného dňa nám všetky slzy zotrie z očí, tak to sľúbil.

A dovtedy treba žiť plný život. Účinný, plný. Láskavý.

Ako vám to ide? A čo vám chýba?

Hospodin je vo svojom svätom chráme. Zmĺkni pred ním, celá zem!

Oslovilo vás to? 2 komentáre.

A pozrite si aj toto:

  Tagy: ÁNO · HOPE · jedno slovo · krása · moc · spánok · strach · strata