O porovnávaní, ponocovaní a masle

Napísala Vik / ako si to zjednodušiť minútka ticha / 19. Jan 2015

Tento rok bude pre mňa v mnohom nový. Udiala sa u vás nejaká zmena? Bábätková, pracovná, sťahovacia, a podobne?

Ja cítim zmenu v kostiach. Vietor začína fúkať zo správnej strany, v Mary Poppinsovej by každú chvíľu privial Mary Poppinsovú.

Nepôjdem do podrobností, lebo veď je jedno čo presne sa deje v našich životoch – pre niekoho by to mohla byť maličkosť, a pre iného zase kopce neschoditeľné. Dôležité je čo s nami taká zmena narobí – a so mnou to máva. A keď so mnou niečo máva, ako prvé sa vynára porovnávanie. Aha, o čo lepšia si; aha, o čo pomalšia. Aha, o čo krajšie sú jej medovníky; aha, o čo lepší blog. A podobne.

Porovnávanie možno nebude váš problém. Možno robíte iné veci, keď s vami začína mávať – možno sa začnete prejedať. Alebo vás to paralyzuje. Možno začínate fanaticky upratovať, možno sa zo všetkého obviňovať, možno čojaviem. Možno tak či onako prestanete k sebe byť dobré. Ja sa hneď začnem porovnávať, v tom porovnávaní prehrávať, a v prehrávaní sa prestanem mať rada.

No a preto, v súvislosti s novým slovom pre rok 2015, musela som si sama so sebou sadnúť a dohovoriť si. Čomu chcem v tomto roku hovoriť NIE, a čomu ÁNO.

Takže čomu chcem hovoriť NIE:

1. ha, porovnávaniu! Presne tak. V tomto roku je čas. Pretože všetci sme príbeh, a každý svoj vlastný. Amen.

Teraz kážem sama sebe, pretože je mi jasné, že toto skvelé rozhodnutie zo mňa vyprchá v momente, keď stretnem mamičku, ktorá

1. má zafarbené vlasy,
2. očividne chodieva pravidelne behať,
3. očividne lepšie varí,
4. očividne lepšie vychováva svoje deti,
5. sa očividne s nikým neporovnáva,
6. očividne jedáva viac ovocia,
7. očividne jej včera nepraskli nervy,
8. a podobne.

Tento môj rok ale má byť o nádeji. A preto ak aj takú mamičku stretnem a začnem si zúfať, chcem si pamätať, že Boh so mnou ešte neskončil. Bejby steps, sister, bejby steps. Robí na mne už nejaký ten čas, a ešte bude, a all is well, kým som ochotná a nechám sa pretvárať. Začať sa porovnávať by znamenalo, že Božia práca na mne dokonaná jest, a že výsledok nestojí za veľa. A tak to nie je.

Preto keď sa najbližšie ocitnem u doktorky v podobnom kontexte ako je tento, plánujem túto vetu vysloviť nahlas, Všetci sme príbeh, a každý svoj vlastný. Opakujte so mnou, prosím: “Všetci sme príbeh. Každý svoj vlastný.”

2. ponocovaniu. Somarina, že?

Ale pravdou je, že ak sa zahltím nejakou bohumilou činnosťou do druhej rána (rozumej, sledovaniu celej série Gilmoriek na jeden šup), tak je zo mňa ráno maslo. A nie veru to, čo sa akoby na chlieb natieralo, nie nie. Je zo mňa síce chutný ale inak absolútne nemysliaci kus. Ktorý okrem toho, že nemá trpezlivosť, sa hneď začína porovnávať, napríklad takto (medzi inými): aha, tamtá určite mala rozum ísť spať skôr.

3. plávaniu pomedzi dni. Takto poeticky som si nazvala bezmyšlienkovité trávenie dní bez nejakej snahy alebo bez cieľa, jednoducho len prežiť deň.

Lebo také obdobia sú tie najhoršie. Dni sa n-e-n-o-r-m-á-á-á-l-n-e vlečú. Trpezlivosť sa mi minie ešte pred desiatou. Idem s nimi von? A je tam pekne? Ostaneme dnu? Dám si predtým ešte jednu kávu? Čo im obliekam? Čo obliekam sebe? Koho obliekam skôr, seba či ich? Ostaneme dnu? Kam pôjdeme? Fúka vonku? Je tam blato? Bude mladému v gumákoch zima? Berieme odrážadlo? Ideme vonku? Boli už pišať? Ostaneme dnu?

Počuli ste o únave z rozhodovania? Únava z rozhodovania v podstate popisuje, že čím viac rozhodnutí v jednom dni robíte, od tých najjednoduchších (čo jesť) po naozaj dôležité (končím materskú?), tým sú vaše rozhodnutia horšie. Je to tak, pretože máme na jeden deň len vymedzené množstvo mentálnej energie. Preto o desiatej večer, keď nám to už nemyslí robíme tie najhoršie rozhodnutia: strašlivo sa pohádame s vedúcim alebo vybielime chladničku.

Jednoducho, aby som vedela fungovať, musím minimalizovať počet rozhodnutí, musím zautomatizovať čo najviac jednotiek nášho dňa, a teda dopredu vedieť niekoľko vecí:

1. čo varím – na celý týždeň, obed aj večeru, inak jeme somariny a nedodržiavame rozpočet, a to nám spätne neumožňuje žiť život aký chceme. Plánujem to raz do týždňa, zaberie mi to zhruba 15 minút.
2. čo robím s deťmi každý deň – každý týždeň sa hráme na jedno písmenko, okolo ktorého si naplánujem na každý deň jednu jednoduchú aktivitu (vďaka ti, Pinterest!). Tú vytiahnem, keď padne temná piata poobede, aby som deti neposadila k Peppe až do večere. Ak tento zoznam nemám, nechávam decká pred telkou celé storočia, a to je potom celé zle.
3. za čo som vďačná. Na toto mám v diári vyhradenú jednu štvrtinu strany. Píšem priebežne cez deň alebo zhrniem večer. A vďačnosť toho toľko mení, pánabeka. Vďačnosť je liek pre choré duše, aj choré vrany.

Takže toto sú moje hlavné NIE pre tento rok; séria drobností, ktorá má ale podivne veľkú moc nado mnou.

Naučila som sa, že ak z hlavy vypustím varenie a hry, odrazu je tam zázračne veľa miesta, ktoré je plodné. Tvoria sa v ňom veci. Projekty. Snahy. Zmeny. A začína fúkať vietor.

Každé NIE je vlastne ÁNO niečomu inému. ÁNO bude v ďalšom článku. Ale dovtedy uvažujte aj vy aký je ten váš príbeh, a čomu potrebujete vy začať hovoriť NIE. A napíšte, hm?

____

Photo Credit: Janet W123 via Compfight cc

 

Oslovilo vás to? 7 komentárov.

A pozrite si aj toto:

  Tagy: ÁNO · čas · jedno slovo · NIE · spánok · únava · zmena