Letná výzva pre maminky

Bola som nedávno behať, po dlhšom čase. Písala som o tom, a že to nebol úplne pozitívny zážitok. Keď som sa ale vrátila domov a osprchovala zo sklamania a ničotnosti, uvedomila som si – ako doteraz tisíckrát – že sa kúpem v endorfínoch. Blondínka sa odplavila spolu so šampónom, a zvyšky som dala prať. A potom som prekročila fixy rozhádzané na zemi, elegantne sa vyhla kockám Lega, a uvedomila si, že znovu vidím svoje decká aké sú: hlučné, a že ich aj tak milujem.

Nuž, a toto potrebujeme všetky. Endorfíny a uvedomenie. A tak robím veľkú dramatickú vec, ženušky: vyzývam vás. Leto je v plnom prúde, všetko sa presúva do prázdninového tempa. Toto je dobrý čas na zmeny, ktoré ste možno chceli, ale zatiaľ ste sa neodhodlali.

Práve preto spúšťam sériu článkov o tom, prečo je beh super hlavne pre maminky. Prečo začať, ako začať a vôbec všetky tie veci.   [ Pokračujte tuto. ]

O vďačnosti

A buďte vďační!

To “buďte” a ten výkričník ma vyplašil.

Blueletter Bible ale na to vraví toto: “buďte” ako udalosť, ktorá sa udeje alebo človek, ktorý sa vynorí na javisko. Tak sa aj my máme udiať alebo vynoriť ako vďační. A to je úľava, pretože ja teraz nie som.

A neviem si ani predstaviť stať sa vďačnou na základe rozkazovacieho spôsobu. Ale ak sa mám diať, ak sa mám vynárať, rada sa vynorím do vďačnosti – rada sa to budem učiť, a usilovnejšie než doteraz.   [ Pokračujte tuto. ]

Keď idete behať s kamoškou sexi blondínkou

Všetko sa začalo tým, že som na sobotňajšiu oslavu potrebovala niečo ženskejšie na seba. A ako sa ukázalo, päťmesačná bežecká pauza urobila svoje.

Môj najspoľahlivejší prekrásny top, ktorý je v páse fajne obtiahnutý na mne vyzeral ako v polovici tehotenstva. Potom som skúsila nejaké sukne, a tie som ani nezapla. To mal byť signál vzdať to, ale nie: ja som nemilosrdne pokračovala vyhľadaním krabičky poslednej záchrany, Orsay šatami, ktoré som si kúpila minulé leto, v čase môjho najintenzívnešieho polmaratónskeho tréningu.

Nuž. Stačí povedať, že ak by som v nich minulé leto vyzerala tak ako včera večer, ani ich nekúpim. A rozplačem sa v kabínke.   [ Pokračujte tuto. ]

ÁNO na dnešný deň

Toto:

Na to Mária odpovedala: Som služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova. Lk 1,68

What does your “Yes!” look like today?

Fotka zveřejněná uživatelem elizabeth foss 🌺 (@heartofmyhome), Bře 25, 2015 v 5:31 PDT

A čomu dnes vy vravíte Áno?

Nevyvešané prádlo, tvrdohlavý päťročník, piesok v byte. Rozvarená ryža.

To všetko je svätá zem.

Nenechajte sa pomýliť, mamky bojovnice.

Deň matiek 2015

Superhrdinovia nemajú vždy nejakú tajnú identitu.

Niekedy ich poznáte podľa označenia, “Mami.”

Krásny deň maminiek!

Fotka zveřejněná uživatelem Lisa-Jo Baker (@lisajobaker), Kvě 9, 2015 v 11:34 PDT

A teraz ešte šup-šup pozrieť sa na tento superhrdinovský starší sobotňajší film. (Celý Marvel sa môže schovať.)

___
Photo Credit: Cool and Collected via Compfight cc

O melase a žatve

Keď som začínala písať Minútku, život bol extra dobrodružný. Nespala som veľa, amazonka sa pučila takmer neustále, vedúci bol málo doma a celkovo to bolo o prežití dňa. K tomu som žila v akejsi hmlovine; raz večer som si to nazvala snahou o behanie v melase. Viete, melasa, čierny sirup. Hustý, čierny. Veľmi zdravý, no nie veľmi chutný na rozdiel od zlatého alebo od medu. Do cesta, nie na ozdobu.

Za tie dva roky sa všeličo zmenilo. Amazonka začína samu seba regulovať – ešte kričí, že nás na šieste počujú, ale omnoho častejšie už dokáže vyjadriť svoje potreby slovami (vyslovenými viac-menej pokojne). Metafyzik je už veľký chlapec, ráno sám nanosí na stôl cornflakesy a mlieko, dokonca to sestre aj pripraví do misky. Po obede po sebe odnáša zo stola, sám sa obúva, rád sa delí o hračky a na ihrisku si hľadá kamošov.

A ja sa od rána do večera dívam do nášho údolia.

Všetko je to tak nejako ľahšie.    [ Pokračujte tuto. ]

O nádeji

Čaká ma čoskoro menší operačný zákrok, ktorý bude trvať len krátko, no zato v plnej anestéze. A ako správna matka, v momente uzavretia dohody o operácii prestala som spávať a začala som sa báť, že z tej anestézy neprecitnem.

To je reálny strach, viete. Kto vychová moje deti? A kto bude milovať môjho muža? A kto na nich všetkých bude dozerať, kým sa strata nezahojí a nebude sa znovu dať ako-tak žiť, a potom sa znovu smiať, robiť si palacinky, znovu sa zaľúbiť a všetky tie veci, ktoré patria k plnému životu?

Tak tento strach sa pridal k mojim doterajším strachom – k tým, v ktorých ja  strácam ich.    [ Pokračujte tuto. ]

Prosba o pomoc

Milé maminky,

povedzte mi, prosím, v komentároch alebo v odkaze cez kontaktný formulár:

Prečo chodievate na Minútku?

Prečo ste neprestali, keď tu bolo celé leto ticho?

A čo by tu ešte mohlo byť čo tu nie je?

Už niekoľko týždňov totiž bojujem s tým, že som akoby … vyprázdnená. Ak aj začnem niečo písať (a že načatých postov mám neúrekom), skončím po pár riadkoch, pretože mi to príde umelé, nepravdivé, a vôbec, prázdne.

Vďaka, ženušky.

___

Photo Credit: DGS Photography via Compfight cc