O Božích cestách
Najprv sa nám narodil krpec. Tiché dieťa s veľkými očami. Nosili sme sa v šatke a krásne v nej spal, odpočíval potichu v náručí, keď sa udrie, už vie povedať, Nevadí, nebolí už, už je to preč. Vysnívané dieťa.
Druhé dieťa malo byť také ako on. Lebo také sú deti, nie? Keď ich vezmete do náručia, hneď sa utíšia. Smejú sa, a zaspávajú vedľa vás spokojne, listujú si v knižkách a vy zatiaľ varíte. Chvíľu trvalo, aby sa ukázalo, že druhé dieťa bude zmena v paradigme. [ Pokračujte tuto. ]
O hneve – detí a ich mám
Deti sa vedia tak hnevať.
Hračky lietajú izbou, drgá sa do malej sestry, hrdielko vylúdi zvuk, že jednému tuhne krv v žilách – alebo viacerým, tak asi do výšky piateho poschodia. Popri tom sa očakáva, že my ako rodičia budeme dieťa viesť k tomu ako sa hnevať zdravo, ako mať splašeného koníka hnevu na uzde a nenechať sa ním ťahať niekam do močarísk, kde ho už nikto nezachráni. [ Pokračujte tuto. ]
Sme späť! (a máme pár myšlienok k hnevu)
Toto boli dlhé prázdniny. Deje sa u nás všeličo, a tak teda prosím o prepáčenie, že nám to tu zamĺklo. Celkom zaujímavé zmeny pribudnú, takže neplánujem zakapať. Ešte raz prepáčia, dámy a páni.
Nuž ale medzičasom. [ Pokračujte tuto. ]
Keď sa nemáme radi
“Ja ne like tata. Niekedy ja nie love tata, niekedy,” vraví krpec, a oči mu behajú zo strany na strany. Leží vedľa mňa, dume, krúti mi vlasy. Strčí palec do pusy. “Niekedy ja nie love tata, mami.” [ Pokračujte tuto. ]
O jablkách
Milý môj krpec sa rozsoplil, čím sme oslávili otvorenie vykurovacej sezóny. Chúdiatko. Funí, dýcha ústami, šmotká sa po byte, a neuveriteľne sa snaží šepkať keď minisestra spí, ale nejde mu, takže mutuje, píska a šušle.
V noci sa zobudil na vlastné funenie. Mamí, toto, vraví a ukazuje pod nos. Sopeľ ako svet. Utrieme. Ľavé oko postrehne, že o 3.30 ráno. Mamí, toto, vraví, a znovu ukazuje pod nos. Sopeľ ako svet. Ľavé oko postrehne, že na čase sa nič nezmenilo. Tak pokračujeme do cca 4.00. Krpec so sopľom, ja s mikrospánkami. [ Pokračujte tuto. ]
…a lásky by som nemal, …
Najznámejší svadobný odstavec.
Keby som hovoril ľudskými jazykmi, ba aj anjelskými, a lásku by som nemal, bol by som iba ako cvendžiaci kov a zuniaci bubon. A keby som mal aj dar prorokovať a poznal by som všetky tajomstvá a mal by som všetko poznanie a keby som mal takú silnú vieru, že by som hory prenášal, no lásku by som nemal, nebol by som ničím. A keby som rozdal všetok svoj majetok a vydal svoje telo na upálenie,
a lásky by som nemal,
nič nie som. (1 Kor 13, 1-3)
Áno, nič nie som. A popravde, občas ani tej lásky nemám. Napríklad keď sa naozaj ponáhľame a krpec sa rozhodne, že toto je ten čas vyzliecť sa do spoďarov. Alebo keď chce melón, a na stole chladne jeho inak obľúbený obed, a pridá k tomu hádzanie sa o zem a strkanie do minisestry. Alebo keď je vonku mínus osem a ja musím obliecť krpcovu minisestru do štyroch vrstiev, krpca do troch, a seba do aspoň niečoho, a samozrejme, keď je jedna hodina ráno, krpček už tretiu noc kašle, nemôže spať a ja s ňou (kým môj chlap áno, sladko, a okamžite). Vtedy nenávidím celý svet, a nechápem načo mám tých sedem detí… je to tak, vtedy nemám lásky. Žiadnej. Ani vieru. A jazyky anjelské, o tých ani nehovorím.
Keď kríza prejde, ostáva mi horká chuť v ústach. Aká som to mater. Čo sa učia o rodičovstve, keď pozorujú moju hystériu. Čo sa učia o láske, keď ich mama sa prosto na dvadsať minút zblázni. Som odborník na výčitky, sebaľútosť, pocity viny, a podobne.
Je to tak, som nedokonalá. Toto sa ukázalo ako najväčšie sklamanie po narodení môjho syna. To, čo vidia moje deti je veľmi, naozaj veľmi, … (ako to dostatočne zdôrazniť?) … VEĽMI nedokonalá mama. Smutné.
Vlastne blbosť, nie. Totiž, faktom je, že kým ja sa pokúšam o aké také zlepšovanie mojich rodičovských ťahov, niekto iný, koho som svojimi scénami ale vôbec neprekvapila, tu robí skutočnú prácu, a síce, premieňa ma do slávy. Len sa na to pozrite, druhý list Korintským, tretia kapitola, záver. Na toto sa dívajú deti: na Boha, ktorý má moc, totálnu supersilu, premieňať. Zväčšovať sa. Umenšovať.
Pri najbližšej krízovej príležitosti (možno už o pár minút) si spomeňte čo sa naozaj deje. S tým sa dá žiť.
Duch Pánov premieňa nás v ten istý obraz zo slávy do slávy.
Poďte behať! (séria na Minútke)
