Keď som začínala písať Minútku, život bol extra dobrodružný. Nespala som veľa, amazonka sa pučila takmer neustále, vedúci bol málo doma a celkovo to bolo o prežití dňa. K tomu som žila v akejsi hmlovine; raz večer som si to nazvala snahou o behanie v melase. Viete, melasa, čierny sirup. Hustý, čierny. Veľmi zdravý, no nie veľmi chutný na rozdiel od zlatého alebo od medu. Do cesta, nie na ozdobu.
Za tie dva roky sa všeličo zmenilo. Amazonka začína samu seba regulovať – ešte kričí, že nás na šieste počujú, ale omnoho častejšie už dokáže vyjadriť svoje potreby slovami (vyslovenými viac-menej pokojne). Metafyzik je už veľký chlapec, ráno sám nanosí na stôl cornflakesy a mlieko, dokonca to sestre aj pripraví do misky. Po obede po sebe odnáša zo stola, sám sa obúva, rád sa delí o hračky a na ihrisku si hľadá kamošov.
A ja sa od rána do večera dívam do nášho údolia.
Všetko je to tak nejako ľahšie. [ Pokračujte tuto. ]
Čaká ma čoskoro menší operačný zákrok, ktorý bude trvať len krátko, no zato v plnej anestéze. A ako správna matka, v momente uzavretia dohody o operácii prestala som spávať a začala som sa báť, že z tej anestézy neprecitnem.
To je reálny strach, viete. Kto vychová moje deti? A kto bude milovať môjho muža? A kto na nich všetkých bude dozerať, kým sa strata nezahojí a nebude sa znovu dať ako-tak žiť, a potom sa znovu smiať, robiť si palacinky, znovu sa zaľúbiť a všetky tie veci, ktoré patria k plnému životu?
Tak tento strach sa pridal k mojim doterajším strachom – k tým, v ktorých ja strácam ich. [ Pokračujte tuto. ]
Videá s bábätkami sú dosť často presladené že až, ech. Toto dievčatko má na sebe ružovo-tigríkované pyžamko, takže by tiež mohlo spadať do takejto kategórie.
Ale ono po prvýkrát v živote zažije dážď. Pozerajte. Dnes žiadna metafora, len pozerajte na tú krásu.
O chvíľu je tu leto. Ak vás najbližšie prepadne smútok zo seba samej –
tak toto: [ Pokračujte tuto. ]