Videá s bábätkami sú dosť často presladené že až, ech. Toto dievčatko má na sebe ružovo-tigríkované pyžamko, takže by tiež mohlo spadať do takejto kategórie.
Ale ono po prvýkrát v živote zažije dážď. Pozerajte. Dnes žiadna metafora, len pozerajte na tú krásu.
Na dnešnú sobotu tu máme znovu Pocoya. Dnes má parádny červený balón – až kým mu neodletí. Čo myslíte, získa ho späť? Ako to zvykne byť v detských animákoch – nájde ho?
Nuž aha. A nie, opäť netreba rozumieť po anglicky. [ Pokračujte tuto. ]
Tento verš ma vždy znova prekvapí. Veď aha:
Čo je, je už dávno.
Čo má byť, bolo už dávno.
Boh však vyhľadáva, čo sa pominulo. (Kaz 3,15) [ Pokračujte tuto. ]
Milé mamky, nenechajte sa pomýliť.
Nie je nič väčšie a ani dôležitejšie než to, čo robíte. Žiadna zápisnica z porady a ani laboratórne sedenie.
Urgentnejšie, to áno. Menej monotónne, určite. Dôležitejšie, to veru nie.
Od začiatku tvoríte – neverte ničomu inému. Bunka k bunke, plienka k plienke, lego k legu. Dielik k dieliku. Ku kráse.
Slovo k slovu, na Boží obraz.
Nech vás nepopletú.
Tento týždeň sa tu písalo o superhrdinoch, a že ak máte vo svojom okolí slobodnú maminku, upečte jej koláč alebo vezmite zabehať.
A preto je dnes namieste predstaviť superhrdinky – pretože ich nikdy nie je dosť si málokedy uvedomujú, že nimi sú.
Pozrite: [ Pokračujte tuto. ]
Každý dobrý údel a každý dokonalý dar pochádza zhora od Otca svetiel, v ktorom niet premeny ani tieňa zmeny. Jakub 1, 17
Tak tak,
na chvíľu sme tu na Minútke zatíchli. Diali sa u nás veličizné veci: troch z našej štvorčlennej svorky zdrvila nejaká mrcha, ktorá vyrobí horúčky, kašle, sople, a potom sa po ústupe vráti s láskou ešte raz. Toto sme si teda zopakovali, a nadelili sme si to do troch týždňov, kedy sme balili, vyhadzovali, presúvali – a sme v novom. V prenajatom a v novom, s krásne obrovským balkónom, s výhľadom do údolia na dedinu pod nami, s obrovskými oknami, každé ráno, keď sa zobudím, teším sa na obývačku. Juch. Nádherná, prekašlaná, presoplená zmena. [ Pokračujte tuto. ]
Toto video obletelo svet, a malo prečo: je prekrásne. Neha, krehkosť, a všetky tie bábätkovské veci.
A potom ešte pre toto (a to si možno neuvedomíme na prvé pozretie): lebo naša duša po tomto túži. Takto vedľa seba žili, v úplnom spojení. Vyrastali do neustáleho dotýkania sa. Odkedy si samé seba uvedomovali, odvtedy tam bola prítomnosť toho druhého. Očakávajú blízkosť, predpokladajú ju s úplnou samozrejmosťou – kto by sa púšťal, keď sa môže držať? [ Pokračujte tuto. ]